V roku 2020 predstavil český dopravca Regiojet nové železničné spojenie svojimi žltými vlakmi medzi Prahou a chorvátskym Splitom. Myšlienka kúpiť si jednosmerný lístok, zbaliť si bicykel a vyraziť za jadranským dobrodružstvom mi skrsla v hlave už vlani, vtedy som ale cyklojazdu z Chorvátska na Slovensko kvôli pandémii covidu odložil na neurčito. Ďalší rok sa mi už čakať nechcelo, a tak sme sa začiatkom septembra do Chorvátska vydali vo dvojici:
Jany Pivopič
Sezóna 2021:
najazdených 1.601 km
prevýšenie 14.169 m
v sedle 77 hodín
Marko Hrotič
Sezóna 2021:
najazdených 4.733 km
prevýšenie 50.229 m
v sedle 253 hodín
Deň 0: vlakom do Splitu
Problémom Regiojetu je, že mešká – niekedy dosť, niekedy viac než dosť. To bol dôvod, prečo sme si na prvý (teda nultý) deň žiadne plány nerobili. Bookli sme si ubytko na pláži a našim jediným programom na popoludnie po príchode bolo aklimatizovať sa. A ako taká aklimatizácia v Chorvátsku vyzerá? No predsa Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko, Karlovačko a Karlovačko.
Split je inak krásne prímorské mesto, aj keď výhľady na priemyselné podniky na jeho okraji môžu hovoriť niečo iné. Každopádne toto mesto si vašu pozornosť určite zaslúži. A ak vám môžem poradiť, navštívte ulicu Obrov. Sú tu pri sebe 3 lokálne reštaurácie – DeListes, Pandora Greenbox a Corto Maltese Freestyle, jedna lepšia ako druhá. Hladní neostanete, to vám garantujem.
Deň 1: Split – Biograd na Moru
Cieľom prvého dňa nášho jadranského dobrodružstva bol Biograd na Moru. Ak jadranské pobrežie trochu poznáte, tak viete, že zo Splitu je to dobrých 150 kilometrov. 150-kilometrových výjazdov som mal tento rok už viacero, pravdou však je, že potom ma väčšinou čakala pohodlná stolička v teple homeofficu. V tomto prípade to mal byť len uvítací deň na rozjazdenie pred ďalšími skoro 900 kilometrami.
Ďalšou neznámou boli bágle. V plnej poľnej som mal odjazdených iba skúšobných 100 kilometrov do Gabčíkova. Jany bol na tom ešte „lepšie“ – jemu prišli tašky až deň pred odjazdom, a teda 8 kilometrov z Petržalky na stanicu rozhodne nemôžeme považovať za plnohodnotnú prípravu na bikepacking takýchto rozmerov. Na začiatok však musíme poznamenať, že sme cestovali naľahko, čo v našom prípade znamenalo odhadom tak 8 kíl batožiny na hlavu. Teda na bajk – na hlave by sme to asi nosiť nechceli.
Zo Splitu sme vyrazili krátko po siedmej ráno. Prvé kilometre sme šli celkom rezko aj napriek naloženým bicyklom. Prvým checkpointom bolo mestečko Trogir. Zhltli sme posledné zásoby zo Slovenska a trielili ďalej, kým sa príjemná ranná teplota nezačala nepríjemne zdvíhať k svojím denným maximám.
Highlightom dňa sa stal jednoznačne Primošten. Nikdy som tu nebol a tak ma výhľad na mesto z Jadranskej magistrály doslova nadchol. Nadšený som bol aj z mestskej pláže, ktorá v tento septembrový štvrtok zívala prázdnotou. Ak si niečo z tohto blogu odnesiete, tak určite to, že Jadran je najkrajší v septembri.
Šibenik, ďalšie krásne mesto na našej trase, veľa pozornosti od nás nedostalo. Na trhu sme si kúpili pár broskýň, prekľučkovali sme sa dopravným chaosom cez úzke jednosmerky a pokračovali ďalej do menších a kľudnejších Vodíc. Určite sú v Chorvátsku krajšie mestá ako Vodice, nás tu však hnala vidina čevapi a čapovaného piva. Turisticky krajší je však určite neďaleký Trogir, hlavne jeho miniatúrne centrum natlačené na ostrovčeku nie oveľa väčšom ako je priemerný petržalský 3-izbák.
Za Trogirom nás čakal najkrajší úsek dňa – kľukatá cesta s hladkým asfaltom, ktorá priam lákala dávať bomby, aj keď sme mali v nohách už dobrých 120 kilometrov. Chytil som tu síce svoj prvý a posledný defekt, ale nič to neubralo na genius loci tohto miesta. Z posledných 15 kilometrov pred Biogradom po ceste č. 8 sme už takí nadšení neboli, ale už nám nič iné neostávalo. Biograd sme zdolali, aj keď hladní, ale šťastní.
Deň 2: Biograd na Moru – Pag
S hodinovým meškaním sme sa konečne vytrepali na bicykle. Pravidelný ranný rituál v podobe záchodu ?, raňajok ? a balenia ? nám (cháp mne), trval každým dňom dlhšie a dlhšie. Som na dovolenke, tak čo.
Z Biogradu sme šli trajektom na ostrov Pašman. Tým sme doslova presvišťali, v podstate sme si dávali časovku s miestnym autobusárom, ktorý z nás musel mať už poriadne nervy, keď nás pätnástykrát predbiehal. Na druhom konci ostrova sme dokonca stihli skorší trajekt do Zadaru, čím sme zmazali hodinovú stratu.
Zadar nás ničím nezaujal. Jazdiť po prepchatých 3-prúdovkách na bicykli nie je nič, čo by stálo za zmienku. Za Zadarom sa však znenazdajky objavila prvá cyklotrasa na našom tripe a rýchlym a dlhým zjazdom sme sa dostali do mestečka Nin. Janyho čakal firemný call, mňa pečená ryba a oboch piesočná pláž, vraj najkrajšia v Chorvátsku.
Po obede nás však čakala poriadna morda – kopce, slnko a ostrov púšť menom Pag. Priznám sa, že som od tohto ostrova čakal viac, ale svojim púštnym charakterom ma úplne morálne odrovnal. Za Janym som nevládal a moja túžba hodiť sa do vody bola vyslišaná až v Pagu. Pôvodne sme mali pokračovať až do Novalije, ale veľmi rýchlo sme sa zhodli, že na dnes stačilo aj 113 kilometrov.
Deň 3: Pag – Krk
Pag, Rab, Krk – to nie je jazykolam, aj keď asi aj je. Hlavne to bol program tretieho dňa nášho jadranského roadtripu. Zas sme meškali, lebo veď ja a lebo veď ?, ?, ?, ale už si zvykáme. Prvé ranné kilometre náramne pripomínali Pašman. Kľukaté cesty ponad more s vôňou cédrov a so zvukom cikád veľmi rýchlo vystriedala štrková cesta bez jediného stromu. Well, taký je Pag.
Mrzí ma, že sme nevideli Novaliju a ani preslávenú pláž Zrče, ale čas bol neúprosný a náš cieľ ďaleko. Keď môžem niečo vyzdvihnúť tak zjazd do zálivu Žigljen, ten je epický a keby o 10 minút neodchádzal trajekt, tak by som si ho dal ešte raz. No dobre, nedal, ale znie to hrotičsky.
Na pobreží nás však čakal ešte väčší kopec, 250 m prevýšenia so sklonom miestami až 12%. Ale presne takéto kľukaté cesty mám rád. A potešil aj vietor do chrbta najbližších 15 kilometrov po Jadranskej magistrále ukončených ďalším epickým zjazdom k ďalšiemu trajektu. Jeho cieľom bol ostrov Rab.
Viete o tom, že vodiči si všímajú len 40% dopravných značiek? Garantujem vám, že prvú dopravnú značku na Rabe si určite všimnete – bola to značka, ktorá hovorila, že psychiatrická klinika je vzdialená 12 kilometrov. Okej, toto by sa dvom bláznom na bicykli na ďalšom púštnom ostrove mohlo hodiť.
Rab sa však nakoniec ukázal v krajšom svetle a aj keď ja, Marko Hrotič, som ho ku koncu už nedával, na nejakú aktívnu dovolenku je viac než vhodný. Bolo tu oveľa menej áut a krajšie scenérie ako na Pagu, alebo Krku. Žiaľbohu, prípadne chvalabohu, že žiaľbohu sme v meste Lopar zmeškali trajekt a ďalší šiel až o 5 hodín. Vybrali sme sa teda na pláž menom Ciganka. Normálne by som povedal, že rodičia s deťmi by mali radosť z pláže, kde je voda po stehná dobrých 150 metrov od brehu, ale len do momentu, keď si uvedomíte, že tá pláž je nudistická. Doteraz mám pred očami ako sa traja nemeckí dôchodcovia pomaly približujú ku mne z troch strán, hompáľajú sa zo strany na stranu ako zombíci, vlastne všetko možné sa im hompáľa… Našťastie sa v noci (už) nepomočievam, ale trauma ostala.
Večer sme sa po všetkých týchto peripetiách nalodili na trajekt smer Krk. Cestou sa zotmelo, takže Jany použil cheaty, teda zavolal taxík, ktorý nás z prístavu zobral do mestečka Krk, vzdialeného asi 15 kilometrov. Dobre nám tak, tá cesta bola v tme strašidelná a to nie len tmou, ale aj prevýšením.
Deň 4: Krk – Gerovo
Rituálna trojkombinácia ?, ?, ? sa na Krku predĺžila aj preto, že sme boli ubytovaní asi v najkrajšom hosteli v akom som kedy bol, mali sme tam výborné raňajky a možno aj preto, že Jany dostal defekt.
Prvou zastávkou dňa bolo mestečko Njivice. Na Janyho tu čakali nové kufre (info pre necyklistov: to sú také tie bazmegy na tretrách čo potom klopkajú ako dámske lodičky). Od servisu kdesi pánu Bohu za chrbtom nečakáte zázraky, ale chalan z unimobunky je veľký profesionál. A dokonca, neviem, či si to vymyslel v tej chvíli, ale cyklistom-cestovateľom dáva 50% zľavu na prácu a dokonca aj na materiál! Sľúbil som mu, že ho spomeniem na mojom blogu, ktorý má taký výtlak, že chalan by si už mal pomaly kupovať nové unimobunky, bo tá jedna mu už dlho stačiť nebude. Tak nezabudnite – BIKE BOX, Primorska cesta 2, 51512, Njivice, Croatia. Zľavový kód: TRAVELER50. Cítim sa jak Plačková teraz.
Jany si teda kúpil nové kufre a po zmraštenom čele servisáka na otázku, či so svojimi pneumatikami príde na Slovensko, zobral aj nový plášť. S 50% zľavou samozrejme, no nekúp to. Potom nám už nič nebránilo poslednýkrát zakývať Jadranu a cez Krčki most sa dostať opäť na pobrežie. A stúpať a stúpať a stúpať. Spolu takmer 1000 metrov na 26 kilometroch.
Hore mala krajina úplne iný charakter. Cesta cez národný park Risnjak mi pripomínala Šturec. Pár rozdielov tu ale bolo – asfaltu chýbali výtlky, nechodili tam kamióny a vlastne ani autá. Nádherné stúpania a ešte krajšie zjazdy. Vrásky nám robilo len to, že slnko už zapadalo a my sme boli v diere menom Gerovo.
Booking, Airbnb ani Google My Business nám v našej neutešenej situácii veľmi nepomohli. Zato miestne obyvateľstvo áno a zachvíľu sme už boli ubytovaní v miestnom hostinci. Síce v celej dedine netiekla voda, zato pivo tu tieklo prúdom. Inak skúsili ste si už v krčme, kde sa nevarí, objednať jedlo? My áno. Funguje to asi tak, že nahluchlý krčmár vytiahne svoj vyklápací Ericsson z roku 1997, zavolá nejakej žene a o 40 minút nás čaká teplá večera. Vybrať si z a lá carte sme si síce nemohli, ale našťastie nie sme vegáni.
Deň 5: Gerovo – Ljubljana
Ranný rituál bol v Gerove menej časovo náročný. Neviem, či to bolo nefungujúcim vodovodom, tým, že som sa už tešil do Slovinska, alebom kombináciou oboch. Hneď za dedinou sme začali stúpať a vedeli sme, že deň 5 nebude med lízať.
Po hodine jazdy sme dorazili na slovinské hranice a krajina opäť zmenila charakter. Míňali sme upravené dedinky slovinského vnútrozemia. Po prvotriednych cestách tretej triedy sme sa vlnitým terénom približovali k Ljubljane. Za dedinkou Podgozd sa terén krásne otvoril a okrem Ljubljany sa ukázali aj Alpy. Radosť jazdiť v krajine ako je Slovinsko.
Do Ljubljany sme prišli okolo tretej. Jany mal dosť, ja ešte nie. Našli sme si ubytko, zložil som zadnú tašku a šiel som si pridať ešte 40 kilometrov po okolí. Cieľom môjho „bonusu“ bola dedinka Besnica s asi 250 m prevýšením. Zdá sa, že tento mini horský prechod je obľúbeným cieľom ljubljanských cyklistov, bolo ich tu neúrekom.
Ak sa pre niečo oplatilo ísť 1000 kilometrov jadranských, tak určite kvôli dňu č. 5.
Deň 6: Ljubljana – Maribor
Jany si na mňa ráno opäť počkal. Nebolo to ani tak pre ?, ?, ?, ale po včerajšej etape a sérií craftových pív v meste som sa potreboval poriadne vyspať. Ale 40-kilometrový bonus som cítil od prvých kilometrov. Vedel som, že dnes bude hrotič Jany a tak aj bolo.
Vymotali sme sa z Ljubljany a vybrali sa smerom na Celje. Výhodou Ljubljany je, že (asi) všetky výpadovky majú vybudované aj svoje cyklo varianty. Bratislava by si mohla brať príklad. Našou prvou zastávkou bola 40 km vzdialená dedina Trojane známa vďaka svojim legendárnym šiškám. Keď pôjdete do Slovinska, toto je určite jedno z miest, kde sa musíte zastaviť. Celiatici nemusia.
Scenérie sa opäť zmenili čakali nás kilometre pomedzi chmeľové polia, ktoré neskôr vystriedali vinice. Sklamaný som bol len z Eurovela 9, na ktoré sme sa mali napojiť a aj sme sa napojili. Nikde však nebola jediná značka, či smerová tabuľa. Ale to ani v Chorvátsku, kde sme viac-menej kopírovali „neexistujúce“ Eurovelo 8.
To sme sa už približovali k Mariboru, hnala nás streľba ozývajúca sa zo všadeprítomných viníc. Tieto výstrely proti škodcom nás nakoniec sprevádzali ďalších 300 kilometrov. Ak sa chcete cítiť ako vo vojnovej zóne, odporúčam si naplánovať cyklotrip cez vinárske oblasti v septembri.
Deň 7: Maribor – Oberwart
Cieľom siedmeho dňa malo byť mestečko Fürstenfeld vo východnom Rakúsku. Plány sa ale zmenili, keď sa asfaltová cyklotrasa (konečne značenej) Eurovelo 9 zrazu zmenila na štrkovú cestu nezjazdnú pre cesťák. Zvolili sme teda skratku po vedľajších cestách a cez vinárske mesto Sankt Anna am Aigen sme dorazili do Fürstenfeldu príliš skoro na to, aby sme si hľadali ubytko. Novým checkpointom sa stalo mesto Oberwart.
Ak si myslíte, že Rakúsko je cyklistický raj na zemi, tak pri bicyklovaní v okolí Oberwartu svoj názor poopravíte. Cyklotrasy sme tu hľadali márne, ak nejaké boli, tak boli nezjazdné. My sme tak museli ísť medzi stovkami áut po úzkych cestách. Toto nebola dobrá voľba a dobrá voľba nebol ani Oberwart, alebo tiež Felsőőr. Jany to zhodnotil, že to tu vyzerá jak v Šamoríne. Ja doplním, že v Šamoríne majú aspoň pekný vodojem.
Vo Felsőőre sme našli aspoň pekný hotel, aj keď kľúče od izby nám dávala nejaká štamgastka so slovami: „I am sorry, I am drunk. She is the owner, but she drinks with me“. Ale už sme sa v tomto rakúskom zapadákove (východákove) nad ničím nepozastavovali.
Deň 8: Oberwart – Bratislava
Keď sme ráno vyrazili z Oberwartu, ešte sme nevedeli, či to bude posledný deň nášho tripu, alebo predposledný. Do cieľa ostávalo ešte 160 kilometrov, no prišlo by mi blbé prespávať niekde v Parndorfe. Šli sme teda tak, že to dáme za deň, nech to bolí, čo to bolí.
A veru, prvých 7 kilometrov bolo najťažších. Neviem kde sa nabrali tie kopce, ale šlo sa neustále strmo hore a ešte strmšie dole. Šli sme najkratšou cestou na Šoproň. Ten bol svetlým bodom celého dňa. Poobede sa totiž zatiahlo a už sme len čakali, kedy zmokneme v epickom zlievaku. I stalo sa tak pri Neusiedleri, asi 60 km pred Bratislavou. Morálka síce šla dole priamoúmerne s klesajúcou teplotou, bol to však jediný dážď na celom tripe, takže čo viac sme si mohli priať.
Keď sme na obzore uvideli Kamzík, vedeli sme, že sme doma. Z Gattendorfu sme šli opäť bomby ako v prvý deň. Aj som Janymu navrhol, že poďme ešte otočiť v noci Gabčíkovo, nech to zaokrúhlime na 300 km, ale môj návrh sa nestretol s pochopením. A tak sme naše jadranské dobrodružstvo ukončili po 1020 kilometroch na Tyršáku s drinkom v ruke.
Náklady, pocity, zhodnotenie
Cyklotrip k moru bol vždy môj veľký sen a jeho realizácie lepšie ani dopadnúť nemohla. Všetko vyšlo podľa plánov, nemali sme žiadne veľké technické ani zdravotné problémy. Chorvátsko nesklamalo, zo Slovinska sme boli vyslovene nadšení a Rakúsko? Diplomaticky poviem, že choďte radšej západnejšie, nie popri maďarských hraniciach.
Nemyslím si, že na takýto trip treba nejakú extra dobrú kondičku. Dalo by sa to prejsť aj za menej dní, ale chceli sme si to hlavne užiť, predsa to bola dovolenka. Náklady na takúto cestu sú približne 40 až 50 EUR na deň. Inak september je ideálny na takýto trip – more je ešte teplé, nebudete sa pariť v 40-stupňových horúčavách a nájsť ubytovanie je oveľa ľahšie a lacnejšie ako počas hlavnej sezóny.
A čo nabudúce? Dobrá otázka. Pravdepodobne popri Dunaji a Rýnu do Holandska, Santiago de Compostela, alebo možno susedné Česko. Možností je veľa, stačí sa nebáť a vyraziť.