Ak máte za priateľku milovníčku sopiek, zrejme aj na vašom travel liste obsadzuje Sicília jedno z popredných miest v TOP desiatke. Nás Sicília (a Ryanair) zlákali začiatkom mája. A keďže obaja máme, ako sa hovorí, vrtuľu v zadku, v tomto článku si ukážeme, ako za 10 dní zažiť to, na čo priemerný človek potrebuje tri dovolenky.
Tento trip zďaleka nie je vhodný pre priemerného dovolenkára. Takže ak chodíte radi na dovolenky autom a nijak inak len autom, táto veta bude tá, po prečítaní ktorej sa rozlúčime a na prokrastináciu si budete musieť nájsť niečo iné. Instagram, TikTok, alebo Ružu pre nevestu.
Vás ostatných možno týmto článkom inšpirujem. Sadnete do električky, mestského autobusu, lietadla, prímestského autobusu, trajektu, na bicykel, do diaľkového autobusu, do auta, terenného autobusu, na lanovku, výletnú loď, do vlaku, na ďalšie lietadlo, do metra a na nočný bus a medzitým všetkým urobíte niekoľko presne 147.671 krokov*, aby ste tento prudko intenzívny trip zažili na vlastnej koži!
*či veríte, či nie, číslo 147.671 je naozaj prvočíslo
Piatok, deň 1. – príchod do Trapani
Do Trapani sme doleteli pri západe slnka s vidinou mňamóznej sicílskej večere. Vďaka šoférovi shuttle busu, ktorý si to na 50ke strúhal 90kou bola táto vidina veľmi rýchlo zhmotnená v podobe sicílskej špecialitky z ryže a mletého mäsa – arancini. Po výdatnej večeri, ktorú sme zaliali pol litrovým aperolom, sme padli do postele ako zabití.
Sobota, deň 2. – na bicykloch po Favignane
Vraj to najlepšie, čo môžete v Trapani urobiť, je sadnúť na trajekt a odplávať na Favignanu. Tento nápad okrem nás dostalo aj niekoľko desiatok Čechov a Slovákov. Lacné letenky a drahé Tatry robia divy.
Na Favignane si hneď pri výstupe z trajektu prenajmite bicykel. Ostrov má z východu na západ asi 8 km, takže vám bude stačiť aj retro verzia bez elektrického pohonu. Cena prenájmu je viac než priaznivá, 10 eur (v prípade elektrobicykla je to 20 eur).
Favignana nás privítala slnečným májovým počasím niekde na úrovni limitnej hranice mojej slnečnej tolerancie. Ako sem môže niekto cestovať v júli, to moja hlava moc neberie. Každopádne bicyklovanie po ostrove nás neskutočne bavilo. Ak vám je teplo, skočíte do mora, ktoré nikdy nebude ďalej ako 1 kilometer od miesta, kde sa práve nachádzate. Trasa je navyše veľmi pestrá. Vychutnáte si na nej krásne výhľady, malebné dedinky, pečenú rybu, či zmrzlinu v brioške.
My sme si tu dali asi 30 km – niekto s ľavou zadnou, niekto s prepichnutou zadnou, že Mirka?
Nedeľa, deň 3. – mestečko Palermo
Tretí deň sme mali vyčlenený na Palermo, hlavné mesto Sicílie. Dopravili sme sa sem diaľkovým autobusom z Pripiate, ehm, teda z Trapani. Ale musíte uznať, že biophilic design autobusovej stanice v Trapani je značne vyšperkovaný. Ak by vás to zaujímalo, ekonomická situácia na Sicílii je približne na úrovni Prešovského kraja. Palermo je na tom asi ako Svidník. Ak by som raz mal natáčať postapokaliptické filmy, predmestia Palerma a Trapani by neboli zlou voľbou. Svidník možno tiež nie, ale to neviem potvrdiť, nebol som tam.
Všeobecne nás Palermo veľmi neočarilo. Iste, nájdete tu krásne architektonické skvosty a trhy so skvelým jedlom, ale do toho aj neustály hluk, špina, kopec odpadkov a dopravné prostriedky rôzneho druhu, ktoré vás chcú zabiť. Akože ale nesťažujem sa. V ugandskej Kampale to bolo ešte o kúštičok horšie.
No boli tu aj nejaké pekné veci. Naše buržoázne ubytko. Cenovka 1,99€/kg na cherry paradajkách v Mercato di Ballarò. A naša bachatka na nejakej pochybnej pouličnej párty, tá nám celkom vyšla.
Pondelok, deň 4. – z Palerma do Cefalù
Pondelkové ráno začalo tak… pozvoľna. Strávili sme ho v kancelárii miestnej autopožičovne, kde sme sa stretli zoči-voči južanskému salámistickému temperamentu. Keď sa pani z autopožičovne veľmi šuchtavým krokom konečne doplichtila k nášmu štvorkolesovému žihadlu, bol už skoro obed.
Našou prvou zastávkou bola pláž Mondello kúsok za mestom. Ak hľadáte dokonale priezračné more, či už na kúpanie, alebo na storku na Instagram, myslím, že Mondello sa vám bude páčiť. Okrem čistého mora tu nájdete aj bohatý sortiment rôznych lopatiek, vedierok a formičiek na piesok z Aliexpressu od poče(t/r)nejších plážových predajcov, ktorí sa vám úpenlivo a neúnavne budú snažiť votrieť do priazne.
Keď sme už videli všetky lopatky, plážové deky a náramky na Apple Watch, vybrali sme na východ, smerom k mestu Cefalù. Fun fact zo sicílskych ciest: ak sa rozhodnete dodržiavať maximálnu povolenú rýchlosť, stanete sa garantovane najpomalším dopravným prostriedkom na ceste. Našťastie sme to do cieľa mali len 100 km a tak sme pondelkový večer zakončili drinkom na pláži a bachatkou na terase pri západe slnka.
Utorok, deň 5. – skryté perly vnútrozemia
Utorok som si zobral do parády ja. Ráno sme ešte strúhli rýchlu prehliadku Cefalù a potom nás už čakalo vnútrozemie. Neostal som nič dlžný svojmu zvyku a vybral som cestu s najväčším počtom zákrut na kilometer. A že to bol skvelý nápad môžete potvrdiť sami:
Geraci Siculo – tu sme zastávku neplánovali, ale Mirkin žalúdok cítil po úvodných asi 200 zákrutách istú mieru nekomfortu a tak krátka prechádzka prišla vhod. Čo ma na tomto mieste fascinovalo najviac, tak to boli určite šoférske zručnosti miestnych dôchodcov. Ulice tu boli tak úzke ako tie, po ktorých jazdil požiarnik Sam.
Petralia Soprana – ak vám Geraci Siculo vyrazilo dych, tak v Petralii Soprana by som na vašom mieste vyhľadal defibrilátor. A to káva za 80 centov a arancini za asi 1,50 eur je ešte nič oproti tomuto výhľadu na kostol s mestom v pozadí.
Gangi – len o pár kilometrov ďalej je mestečko Gangi, ktoré pravidelne vyhráva v ankete o najkrajšie miesta v Taliansku. Z mesta sú neskutočné panoramatické výhľady na sicílsky vidiek a aj tu, v úzkych uličkách, stretnete driftujúce babičky, ktoré si to dávajú Fiatečkou na večernú omšu. Mimochodom Gangi je jedno z tých miest, kde sa predávali domy za euro.
Granfonte – ďalším skvostom na našej ceste k Etne bola pieskovcová renesančná fontána v meste Leonforte. Len tak, medzi domami nájdete toto! My sme si návštevu Granfonte okorenili vynikajúcou GPS skratkou cez pole s brodením cez potok v duchu hesla: „cesta bola síce dlhšia, ale o to náročnejšia“.
Cestou som mal ešte vyhliadnuté ďalšie zaujímavé miesta, ako napríklad obria stolička s výhľadom na Etnu, ale vzhľadom na pokročilú večernú hodinu, ktorá už žiaden výhľad neponúkala, sme ďalšie plány škrtli a pokračovali do nášho horského hotela Villa Dorata v nadmorskej výške 1.760 m.n.m.
Streda, deň 6. – Etna
Streda bol náš summit day. Na miesto štartu sme to mali len 4 kilometre, no až tu, za denného svetla, som si naozaj uvedomil, aká je tá Etna majestátna. Keď si predstavíte, že pod vami je obrovský kotol magmy, trochu vám tu stíska riťku… Ešte šťastie, že v tej máte zastrčenú tú vrtuľu.
Našim vodcom bol chlapík menom Basilio, miestny horal z Catanie. Jeho rozprávanie o Etne ešte viac umocnilo ten zvláštny pocit rešpektu voči aktívnej sopke, ktorú sme mali pod nohami. Okrem geologických faktov nám porozprával množstvo zaujímavostí o živote pod Etnou. O tom, aké to je, keď vám na balkóne 20 km od Etny pristane šuter vo veľkosti pomaranča, keď musíte namiesto snehu odpratávať nánosy sopečného prachu, alebo o tom, ako havarijné poistky nekryjú škody spôsobené sopkou.
Mimochodom, to čo vidíte na fotkách sú čerstvé lávové kamene, ktoré uzreli svetlo sveta asi 6 dní pred naším príchodom. Z masy hornín ešte stále sálalo teplo.
A aký je výstup na Etnu? Najskôr vás čaká cesta lanovkou, ktorá vás vynesie asi o 500 výškových metrov vyššie. Teda ak budete mať šťastie na slabší vietor. My sme to šťastie nemali a tak nás tam vyviezli terénne autobusy. Gréta by z nich asi veľkú radosť nemala… Neviem, čo taký autobus žerie, ale zo zvuku podobnému tanku by som to tipoval tak na 100 litrov nafty na 100 kilometrov.
Keď sa dostanete k hornej stanici lanovky, resp. lyžiarskeho svahu (áno, lyžuje sa tu) a pozriete sa dole, uvidíte pod vami, o 2 a pol kilometra nižšie, juhovýchodné pobrežie Sicílie. Hore nad vami je ešte poriadny kus Etny, pričom jej vrchol sa väčšinou hanblivo skrýva v hmle.
Stúpanie ku kráteru nie je technicky náročné, častokrát ale budete bojovať s extrémne silným vetrom so silou víchrice. Sopečný prach sa vám ako ihly bude zapichávaťdo tváre, okuliare a prilby sú nevyhnutné. A čo je na Etne najviac fascinujúce je to, že sa neustále mení. Basilio v jednom momente ukázal na kopec veľký asi ako Baranec. „Pozrite na ten kopec,“ povedal. „Pred dvoma rokmi tam ešte nebol.“
Ku kráteru sme sa nakoniec nedostali. Museli sme to otočiť na pokyn Basilia vo výške asi 3.000 m.n.m. Stúpať ďalej by bolo nebezpečné. Bol to však silný zážitok a aj keď sopečný prach zo seba budete zmývať najbližšie 3 dni, určite odporúčam trek na Etnu absolvovať. Bol to jeden z najintenzívnejších zážitkov, ktoré som na svojich cestách po svete zažil.
Ak by ste náhodou šli v našich stopách a presúvali sa po Etne do mesta Milazzo na severe ostrova, neurobte rovnakú chybu ako my. Kašlite na diaľnicu, aj tak vás tam len budú vytrubovať cestní piráti na kamiónoch a Vespách. Choďťe radšej po ceste SS185, ktorá ponúka panoramatické výhľady na Etnu. Ja som už bol taký unavený že som nemal silu hľadať alternatívnu cestu k diaľnici. Večerné rande, a.k.a. prechádzku po Milazze sme tiež kvôli únave absolvovali radšej autom.
Štvrtok, deň 7. – Stromboli
V Milazze sme vychytali parádne ubytko. Obrovský 4-izbák pre asi 12 hostí s dvoma kúpeľňami a terasou vyšiel na asi 80 eur na dva dni. Celkovo je Sicília mimo sezóny veľmi decentná k vašim peňaženkám, nejeden lowcost cestovateľ by pookrial.
Ráno sme potrebovali vrátiť auto. Keďže sme si už zvykli na tento ostrovný salámistický životný štýl, prišli sme do autopožičovne so značnou rezervou. A malo to svoje rácio. 20-minútové čakanie, prázdna šálka rannej kávy na stole a blažený úsmev pána pri návrate do kancelárie mnohé naznačovalo.
Poberme sa my radšej do prístavu. Tam nás už čakala výletná loď, ktorá nás mala zaviesť na Liparské ostrovy. A aj zaviezla. Prvou zastávkou bolo mestečko Panarea na rovnomennom ostrove, kde sme mali prestávku na obed. Vzhľadom na to, že bolo pred sezónou, miestny „foodcourt“ bol značne oklieštený a teda na výber boli až dve reštauračné zariadenia. Ale vybrali sme si dobre – čašník nám prstom ukázal, z ktorej zátoky vylovili dnešné obedové menu. Lidl už teda nie je jednotka v čerstvosti, ale (minimálne) dvojka.
Po krátkej zastávke na Panaree sme pokračovali k cieľu dnešného dňa, k ostrovu Stromboli. Po prechádzke uličkami rovnomenného mesta Stromboli, a.k.a. na objavnej výprave za najlepšou zmrzlinou v žemli sme nasadli na loď, ktorou sme pri západe slnka oboplávate ostrov. A tu sa už v plnej kráse predvádzala sopka s rovnomenným názvom Stromboli (nie sú tí Taliani veľmi kreatívny pri pomenovávaní geografických lokalít). Efektnú lávovú fontánu sprevádza s krátkym opozdením dunenie, ktoré neviem priprovnať k žiadnemu inému známemu zvuku. No počuť to z menšej vzdialenosti, tak sa asi pototo, počoto sa ujo ráno v autopožičovni, keď sme ho 20 minút čakali.
Piatok, deň 8. – Neapol
Piatok bol transportný deň, naším cieľom bol Neapol. Keďže sa mi nechcelo šoférovať stovky kilometrov po cestách južného Talianska, rozhodli sme sa cestovať ranným vlakom, ktorý šiel priamo z Milazza až do Neapolu. Luxus!
Keď Mirka kupovala lístky, napadla mi taká logická otázka: „Ako sa vlakom dostaneme z ostrova na pevninu?“ Mirka tvrdila, že mostom. Ja som tvrdil, že most tam začínajú stavať až v roku 2026 a teda, že sa tam načakáme viac ako na Ex 610 Tatran z Košíc do Bratislavy. Nejak sme to viac neriešili, až sme sa zrazu ocitli na trajekte. Ale nie tak ako si myslíte. Normálne celý vlak „nastúpil“ na trajekt! Mimochodom ide o jedinú pravidelnú linku v Európe, kedy sa celý vlak prepraví trajektom na druhý breh.
Trasa zo Sicílie do Neapolu je zaujímavá aj tým, že je na nej extrémne veľa tunelov. Je ich dokonca tak veľa, že aj jednotlivé zdroje sa líšia čo sa týka ich počtu. Alebo sú možno títo južania až takí leniví, že sa im to za tých 130 rokov existencie trate nechcelo spočítať, ktovie. Každopádne z toho neustáleho vchádzania a vychádzania z tunelov ma celkom kvalitne rozbolela hlava. Pomohla až večerná prechádzka po Neapole, talianske víno a najlepšia pizza, akú kedy môj žalúdok strávil, v pizzerii Trianon.
Sobota, deň 9. – Pompeje
Záver našej sopečnej dovolenky patril Pompejám. Absolútne sme nemali predstavu, ako dlho sa v Pompejách zdržíme. Ale že to bolo až tak obrovské mesto, to som fakt nečakal. Po uliciach Pompejí sme nachodili 14 kilometrov a ako môžete vidieť na Strave, zďaleka sme neprešli všetkými ulicami. Navyše zďaleka všetky ulice ešte ani neboli objavené.
Ak vás zaujíma história Pompejí, dám vám päť dobrých rád:
- Ešte pred návštevou Pompejí choďťe do Carnuntumu, rímskeho mesta neďaleko Bratislavy, kde sú zrekonštruované rímske domy z približne rovnakého obdobia ako sú v Pompejách.
- Vypočujte si podcast Tak bolo o skaze Pompejí. Dozviete sa napríklad o vulgárnych 2-tisíc rokov starých graffitoch, ktoré potom môžete na budovách v Pompejách hľadať.
- Nekupujte si bedekre, ktoré sa vám budú snažiť predať pred vchodom do Pompejí. Nepotrebujete ich, máte predsa ChatGPT, ten vám povie všetko.
- V TOP sezóne si kúpte lístky vopred. Do areálu púšťajú „len“ 20.000 ľudí denne, ostatní majú smolku. Mimo sezóny si kúpite lístky v automatoch pri vchode, nemusíte čakať 20 minút v rade pri okienku.
- Ak vám vyhladne a súrne potrebujete doplniť 273 kcal, dajte si Milu od Sedity (v tomto článku sú spomenuté produkty). Ale pre slovanských bohov i rímskych bôžikov vás prosím, nevhadzujte obaly od nej do pompejských amfor! Lebo ako by Merčiak povedal: už som naozaj nasratý, do p…
Z Pompejí sme odchádzali medzi poslednými. Ale nebojte sa, pizzu v pizzerii Trianon sme stihli aj dnes.
Nedeľa, deň 10. – Budapešť a domov
Ako inak ukončiť talianku dovolenku ako pistáciovými raňajkami? S našou pistáciovou obsesiou bola voľba raňajok jasná. Čakal nás už len presun na chaotické neapolské letisko… a tu by sa mohol náš itinerár končiť, ale nie. Vrtule v zadku šli stále na plný výkon a tak sme pokračovali ďalej!
Z Neapolu sme leteli doobedným letom do Budapešti a keďže dovolenka je od slova „dovoliť“, dovolili sme si našu dovolenku predĺžiť ešte o 10 hodín. ChatGPT dostal náročnú úlohu – nájsť maďarskú reštauráciu s vibom monarchie. Zhostil sa jej však výborne a my sme naše plné bruchá ešte preložili maďarskými špecialitami. Ak budete najbližšie v Budapešti, dajte si obed v Royal Guard Café, kávu v Galffis Caffee&Bar, prechádzku pri Dunaji a plzničku v nočnom Regiojete do Prahy. Možno sa na vás usmeje šťastie a natrafíte na pokazený automat, ktorý vám vydá plechovku piva za 0,15€. To aby vám nebolo tak veľmi smutno, že ďalšie krásne talianske dobrodružstvo končí.
