Keď som v roku 2011 kvôli diplomovej práci oslovil Markétu Navrátilovú, oficiálnnu fotografku Tour de France, ani vo sne mi nenapadlo, aký kolotoč udalostí to vyvolá. V tom roku organizoval extrémny biker Honza Kopka prvý ročník svojho autorského počinu s názvom 1000 Miles Adventure a ja som práve vďaka Markéte mal tú česť zúčastniť sa závodu ako oficiálny fotograf.

Slovo „Adventure“ nie je v názve spomenuté náhodou. Prišiel som na to hneď v prvý deň, keď si to sprievodný Defender s troma fotografmi na palube razil hlava-nehlava po lesoch Vihorlatu. Vodičom totiž nebol nik iný ako Jíři Moskal, štvornásobný účastník Rally Paríž-Dakar.

O zážitkoch spred siedmich rokov by som mohol napísať knihy, aj napriek tomu, že som tento závod nikdy ako pretekár neabsolvoval. 1000 Miles Adventure je ako droga, preto som uplynulý víkend neváhal a vybral som sana trať zažiť znova tú neopakovateľnú atmosféru závodu.

Deň 1. – les plný medveďov

Sumár dňa: 20 km | 2:04 hod. | 797 m

Na trasu som sa napojil kúsok za Trenčínom, na asi 1100. km závodu. Bolo krásne piatkové popoludnie, slniečko svietilo na slniečkárov na Pohode aj na mňa teperiaceho sa do kopca niekde pomedzi záhradky trenčianskej záhradníckej kolónie.

Prečo sa nikdy neprihlásim na 1000 Miles Adventure 1
Na trase 1000 Miles Adventure kúsok nad Trenčínom

V tomto momente som si uvedomil, že ma niečo ťaží a nebola to hypotéka ani baníci hornonitrianskych uhoľných baní, ale plný batoh oblečenia a proteínových tyčiniek. Načo som si, ja blbec, bral so sebou vetrovku, keď je vonku 30 stupňov?!

1000 Miles Adventure - Radek Musil, vrch Baske
Radek Musil v stúpaní na Baske

Dám ti dobrú radu: nikdy si neklaď takéto rečnícke otázky. Na vrchole kopca sa razom ochladilo a ja som už vedel, že idem priamo do búrky.

Vo chvíli, keď som začal stúpať do druhého kopca, začalo pršať. Bol to ten moment, kedy sa každý normálny človek proste otočí a ide domov. Otočil som sa aj ja a v tom momente sa za mnou zjavil Radek Musil.

Radek mal v nohách o dobrých 1100 km viac ako ja, no aj tak som mal celkom problém držať s ním tempo. V tom najstrmšom stúpaní, keď som len lapal po dychu , si Radek vyhodil bicykel na plece a už ho nebolo.

Bol som do nitky mokrý. Mobil som kvôli rozmočeným prstom nevedel ovládať. Za normálnych okolností by vo mne vyvolali emóciu stáda vysokej zveri (a trochu inú emóciu aj rodinka diviakov), ale v danej chvíli bol môj morál na bode mrazu. Dážď neustával a ja som sa rozhodol, že to odparkujem na prvom posede, na ktorý narazím.

Chcel som ísť ďalej, ale nie v tom daždi. Čakal som hodinu, dve, tri… Nakoniec som sa zmieril s tým, že budem spať na posede. V lese, kde ani nebol poriadny signál. Až tu si človek uvedomí, koľko voľného času má bez internetu.

Prezliekol som sa do suchého (cháp: “menej mokrého”) oblečenia, na večeru som si dal proteínové tyčinky, počúval som rádio a obzeral si pasúcu sa zver. Celkom idylka, no len do chvíle, keď som chcel ísť spať. Cez steny prefukovalo a navyše v tom vlhkom vzduchu bolo všetko viac a viac mokré.

Klepalo ma od zimy, aj keď som si obliekol všetko oblečenie, ktoré som mal. Nechápem ako môžu závodníci odjazdiť celý závod v jednom drese, navyše v špinavom, mokrom a prepotenom. S touto myšlienkou sa mi podarilo zaspať aspoň na tri hodiny.

Deň 2. – zmena plánov

Sumár dňa: 95 km | 6:15 hod. | 1817 m

Z môjho dúpä som sa pohol asi o šiestej ráno. Čakal ma kopec Baske a relatívne dlhý presun po lepivom bahne. Na pocite radosti nepridávali ani stretnutia s diviakmi a všadeprítomné výstražné tabule hovoriace o zvýšenom výskyte medveďa hnedého.

Po úmornom snažení som sa dostal k hlavnej ceste. Trasa závodu viedla, samozrejme, súbežne s cestou po ďalšom zablatenom chodníku. Nemal som ani najmenšiu chuť na ďalší bahenný kúpeľ, ale zato som dostal chuť na teplý obed. Keďže nie som závodník, bez výčitiek som opustil trasu a namieril si to rovno do Bojníc.

Vodná nádrž Kanianka v lete
Priehrade v Kanianke sa nedalo odolať

Obed som si náležite vychutnával asi hodinu, keďže uplynulých 24 hodín som existoval len na proteínových tyčinkách. Ďalšiu hodinu som si vychutnával priehradu v Kanianke. Je super byť aj nebyť na Míľach zároveň. Keďže som sa takto poflakoval a do Liptovskej osady bolo stále príšerne ďaleko, rozhodol som sa, že si trasu skrátim a prespím v Turčianskych Tepliciach.

Ak nebudete vedieť, čo s načatým víkendom, choďte na trasu Míľ. Napríklad trasa z Nedožier do Turčianskych Teplíc bola jedna báseň! Niekde tu som očakával príchod druhého závodníka v celkovom poradí Kai-Uwe Lehnunga, GoPro nažhavené, ja tiež. Odbehol som si len k studničke po vodu asi na 3 minúty, keď som začul zvuk roľničiek. Vedel som, že je to on, bežal som k bicyklu, rýchlo sa pobalil a poď ho na stíhaciu jazdu, ale v zjazde musel ísť ako šialenec. Už som ho nedobehol.

Turčianske Teplice a Veľká Fatra
Posledné 3 km pred Turčianskymi Teplicami

Do Turčianskych Teplíc som dorazil podvečer. Po minulej noci som si chcel dopriať niečo extra, no, žiaľ, všetky penzióny s bazénom boli beznádejne vybookované. Nakoniec som si našiel krásny privát, nakúpil som si 5 kg jedla a pitia a zažil pocit, o ktorom hovorí Honza Kopka: “mílař na trase zažívá od druhého dne 2 stavy. Pocit hlubokého hladu a bolest z přežraní. Od pátého dne mohou oba tyhle stavy fungovat i současně.” U mňa fungovali tieto stavy súčasne už na druhý deň.

Deň 3. – je nedeľa, nebudem to hrotiť

Sumár dňa: 73 km | 6:04 hod. | 3075 m

Ráno som si žiadny budík nedával. Tretí v poradí bol Honza Kopka a podľa jeho včerajšej polohy som mal luxusne veľa času na cestu na Krížnu. Práve tu som sa s ním chcel stretnúť a natočiť s ním cestu cez Veľkú Fatru. Po troch hodinách pohodlnej jazdy som vystúpal na Krížnu, ale Honzu nikde. Bolo mi to podozrivé, tak som písal organizátorom, no Kopka bol v tom čase už o 20 km ďalej. Nechápem, ako to dokázal. Ten chlap je z inej planéty.

Tým pádom som sa už naozaj nemal kam hnať. Keďže ďalší jazdci boli dobrých 5-6 hodín ďaleko, potúlal som sa po Veľkej Fatre, pokochal sa výhľadmi a pomaly sa vybral na spiatočnú cestu. Celkom som sa tešil, že už ma čaká len 20-kilometrový zjazd. Nedávnych 456 km na 24-hodinovke si stále vyberalo svoju daň na pravom kolene.

1000 Miles Adventure - Krížna, Veľká Fatra
Veľká Fatra v plnej kráse

V zjazde som podľa očakávaní stretol Libora Štěpánka. Vyzeral, že má toho dosť. Míle ide prvýkrát a podľa jeho vlastných slov aj posledný. Z mojich zásob mu oči zasvietili pri kolagénových a kofeínových tabletách. Spolu sme odkrútili asi 3 km, no keďže sme šli do kopca, takticky som sa rozlúčil.

Takmer na tom istom mieste ako Libora som stretol aj “indiána” Mira, Tento chlapík vraj nepotrebuje spať, len sa oprie o strom na hodinku a pokračuje ďalej. Miro s Míľami doslova žije, tento rok ich šiel už šiesty krát. Kofeínové tablety nepotreboval, ale náhradnou dušou nepohrdol.

Atmosféra na Míľach je neskutočne silná. Neviem, či je to nezlomnosťou borcov na trati alebo majestátnosťou prírody, ale jedno viem. Ak Míle raz okúsiš, už sa ich nezbavíš. Môžeš napísať tisíc článkov o tom, prečo sa na toto šialenstvo nikdy neprihlásiš, ale raz sa nakoniec aj tak prihlásiš. Míľam sa proste nedá odolať.