Prvykrát som si na cestný bicykel sadol 4. júna. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby som sa nemal o 22 dní neskôr postaviť na štart 24-hodinových pretekov na závodnom okruhu Slovakia Ring v Orechovej Potôni. V čase, keď moji budúci súperi šperkovali formu, som sa zúfalo snažil využiť každú voľnú chvíľu na to, aby som sa vôbec naučil na cesťáku jazdiť a nespadnúť. A v ušiach som počul zlovestný song “Už len 22 dní”…
K pretekom 24h SLOVAKIA RING Cycling Race pričuchol vlani ako fotograf. Vtedy sa mi to zdalo ako strašne dobrý nápad kúpiť si cestný bicykel a prihlásiť sa na ďalší ročník. Neviem, či žiaľbohu či chvalabohu, ale proste som sa tejto myšlienky nevzdal, až nakoniec nebola cesta späť.
Hlavne neprepáliť začiatok
Štart 24-hodinových pretekov prebieha väčšinou štýlom Le Mans, teda závodníci si k svojim strojom musia dobehnúť. Aj keď to bolo len 12 metrov, nehrotil som to, veď do cieľa ostávalo 24 hodín.
Úvodné metre však vďaka bzučiacim galuskám vyzerali úplne inak. Do prvej zákruty sa šlo rýchlosťou okolo 40 km/h. Toto bol manéver, ktorý som nenatrénoval, a tak som zvolil vonkajšiu stopu. Keď to neudržím, nech aspoň nestiahnem polovicu štartového poľa hneď v prvej zákrute.
Rýchlo sa sformovalo hlavné pole a zhodou okolností som bol v ňom. Podľa blogov z minulých ročníkov je tempo hlavného pelotónu pre sólistov príliš vysoké, ale budem z neho vychádzať? No nebudem! Rezať si zákruty a striedať sa s desiatkami ďalších cyklistov je totiž silno návyková droga.
Kolo za kolom sme si dávali v priemere za 9 minút. Nevidel som na displej mobilu, tak som si v hlave prepočítaval priemerku. Niekoľkokrát, lebo sa mi nechcelo veriť, že už hodinu jazdíme priemerkou 40 km/h. Veď to je šialené! Mám pred sebou ešte 23 hodín.
Každý chvíľku ťahá… balík
V deviatom kole prišiel opäť rad na mňa. Po druhej zákrute som sa ocitol na špici. Problém bol, že tentokrát to bolo v úseku, kde bol silný protivietor. Asi kilometer som bol vpredu a aj keď nepoužívam žiadny hrudný pás na meranie tepovej frekvencie, bolo mi jasné, že idem naplno.
OK, svoje som si odrobil, nech sa na mňa nikto nehnevá, kilometer musí byť dosť, veď som sólista. Spustil som nohy, že sa zaradím nakoniec, ale neodhadol som rýchlosť pelotónu a svoje vyčerpanie a zrazu bola celá skupina 20 metrov predo mnou. 30 metrov, musím zabrať. 40 metrov, 50… Sakra, veď to sa nedá! Už ich nedobehnem.
0,5 l na 100 km
Po skoro troch hodinách som prvýkrát začal pociťovať prázdnotu. V žalúdku. Nebolo extra teplo, smäd neprichádzal, ale zato hlad áno. Z vrecka som vytiahol proteínovú tyčinku, no jednou rukou sa mi ju nedarilo otvoriť. Skúšam zuby, bez úspechu. Ďalší manéver, ktorý som nenatrénoval. V boxoch budem musieť zastať, za jazdy to nezvládnem.
Ako som si tak rezal jednu zákrutu za druhou, cítim, že zadné koleso je zrazu akési labilné. Bol som ešte len v polovici kola. Ak mi teraz vyfučí duša, do boxov pôjdem minimálne pol hodiny! Zavolal som našim, nech chystajú náradie a plynulo som ukrajoval ďalšie metre s mäkkým kolesom.
Stále som hladný
Kým mi oco opravoval defekt, tlačil som do seba prvú večeru. Či obed. Alebo olovrant. Proste štyri rezne. Nestál som dlho, ale návrat na trať bol tvrdý. Do cieľa ostávalo ešte stále šialených 20 hodín.
Podľa mojich prepočtov som mal najbližšie vyhladnúť okolo ôsmej, ale pre každý prípad som si vopred otvoril proteínovú tyčinku aj hroznový cukor. Neviem, či som tak skoro vyhladol, alebo som sa len nudil, ale tyčinka padla za vlasť hneď v nasledujúcich kolách.
A tak som krúžil a myslel na jedlo. Pri prejazde cez boxy som našim vždy zakričal “voduuu” alebo “jedlooo”, oni ma pár kôl odignorovali. Potom som ja pár kôl ignoroval ich, keďže som zachytil nejaký balík, no keď už som jazdil na tuky, ktoré nemám, bol najvyšší čas zastať na jedlo. Opäť raz. Do večere o 19:30 som večeral asi 4x.
Prší, prší, len sa leje
Okolo siedmej začína pršať. Aladin predpovedal asi hodinovú prehánku, počas ktorej som mal v pláne večeru. V kľude som sa navečeral, ale pršať neprestávalo. Naopak, dážď ešte zosilnel.
OK, prší trochu dlhšie ako Aladin predpokladal, hovoril som si, ale v noci by pršať nemalo. Nemalo, ale bude. Asi hodinu som si podriemal v aute a odhodlával sa na celonočné jazdenie v tme, daždi, vetre a pri teplotách okolo 10 až 12 stupňov. Idem na to.
Jazdiť v noci je super. Ale nie túto noc
Keď som pred rokmi prvýkrát absolvoval 24-hodinovku, bolo to super. Na oblohe hviezdy, a príjemný nočný vánok bol ako balzam na rozhorúčené a spotené telo. Na Slovakia Ringu to bolo niečo iné. Cez mokré okuliare som videl len rozmaznané svetielka niekde predo mnou, bola mi zima a ani mokré trenky na pohodlí nepridávali.
Niečo počítaj, len nech to nie sú ovečky
A ja som počítal. Počet kôl, kým pôjdem najbližšie na WC. Boli vždy štyri. Prerátaval som si priemernú rýchlosť po každom kole. Počítal som, koľkí pretekári ma v danom kole obehli a koľkých som obehol ja. Rátal som do 17 na každej zákrute. 17 záberov je 50 metrov a po 50 metroch som vždy zaradil ťažší prevod. A počítal som, samozrejme, aj počet kilometrov. Okolo tretej v noci som ich mal už 300. Zo všetkého najťažšie sa počítali hodiny do konca. Deväť. To je 3x Titanic, alebo celá jedna séria How I Met Your Mother.
Okolo štvrtej ráno začalo liať. Celú noc pršalo, ale teraz lialo. Na toto som čakal celých dlhých 7 hodín. Konečne! 24-hodinovka je totiž jediný závod, pri ktorom sa tešíš na nepriazeň počasia, technický problém alebo zranenie. Vtedy totiž môžeš zísť dole z trate a sám pred sebou si odôvodníš, že nie si padavka. Aj keď si.
O 4:47 si ľahám na zem v boxoch a zapínam si appku Sleep Cycle. Do troch minút som tuhý. Keď o dve hodiny neskôr vstávam na hlučné bľabotanie protivných Maďarov z boxov napravo a ešte hlučnejšie bľabotanie ešte protivnejších Rakúšanov z boxov naľavo, appka mi vypočítava kvalitu spánku 14%. To je o 13% viac ako to, na čo sa cítim.
Vstávať a cvičiť
O siedmej som opäť na okruhu. Dojedol som nejaké rezne na raňajky a šup ho naháňať kilometre. Môj cieľ bol 442 km, čo je vzdialenosť z Bratislavy do Košíc. Zatiaľ ich mám len 330 a do cieľa necelých 5 hodín.
Takmer ihneď som zachytil celkom silnú, asi 10-člennú skupinku. Štyri kolá pri priemerke 35 km/h bola dobrá hecovačka na ráno, no po štyroch kolách šli niektorí striedať a zvyšok sa potrhal. Opäť som začal bojovať sám so sebou.
Spadnúť v stúpaní? To je také moje
Ako si tak idem šesťdesiaty krát ten istý okruh, zrazu je predo mnou vedúci jazdec medzi sólistami. Michal Švec mal v tom čase o dobrých 250 km viac ako ja, no zničení sme boli rovnako, keďže sme mali rovnaké tempo.
V poslednom stúpaní okruhu som začul zozadu hukot vedúceho pelotónu. Obzrel som sa, ktorou stranou nás obehnú a keď som sa o okamih pozrel dopredu, moje predné koleso bolo nebezpečne blízko Michalovho. Jeden z nás to neustojí, povedal som si. K zemi musím ísť ja, nemôžem zostreliť vedúceho pretekára, a tak som šiel do kontrolovaného pádu. Premetom alá Semir Gerkhan som okúsil tvrdosť asfaltu na Slovakia Ringu. Michal to s prehľadom ustál a ja som mohol pokračovať ďalej len s pár odreninami.
24 hodín a 456 kilometrov radosti
Posledné tri hodiny som jazdil už len zotrvačnosťou. Zadok ma už nebolel. Necítil som ho. Čas šiel neskutočne pomaly a kolá sa zdali byť čím ďalej tým dlhšie.Ale blížila sa dvanásta hodina a s ňou aj koniec trápenia.
Do posledného kola som stihol prísť na tesnotku. Po mne šlo už len pár jazdcov a safety car. Posledné kolo malo u mňa číslo 77, čo znamenalo 456 km. Môj najdlhší výjazd som nakoniec dojazdil na ďalšom defekte. Doteraz nechápem ako som na tom hladkom asfalte mohol dvakrát pichnúť.
24-hodinové závody sú ako droga. Celý čas nadávaš, ale aj tak sa prihlásiš na ďalší. A inak niečo podobné sa jazdí aj na Nürburgring – pridá sa niekto?