Keď sa povie Albánsko, väčšina ľudí si predstaví čiernu dieru Európy, ktorá produkuje akurát tak vyholených mafiánov – tváriacich sa ako zmrzlinári, no predávajúcich drogy, biele mäso a občas nejakú tu pečienku či obličky. Tak aby ste vedeli, toto všetko sú bullshity. Poďte sa pozrieť ako Albánsko vyzerá naozaj.
Krátky pohľad do histórie Albánska
Aby sme porozumeli, prečo je Albánsko aké je, je nevyhnutné pozrieť sa do minulosti. Pôvod dnešných Albáncov je nejasný, ale pravdepodobne sa jedná o mix Ilýrskych kmeňov indoeurópskeho pôvodu a starovekých balkánskych kmeňov. Pravdupovediac je menší zázrak, že Albánci ako národ vôbec existujú. Územie Albánska bolo totižto podmanené starovekými mocnosťami – najskôr Gréckej a potom Rímskej ríše. Po zániku Rímskej ríše zániku tu prenikli Ostrogóti, Huni, Vizigóti aj Slovania, územie bolo začlenené do Bulharskej ríše, Srbskej ríše aj Byzantskej ríše. Všetky tieto národy foromovali Albáncov, no skutočná pohroma prišla až s príchodom Osmanov.
V polovici 15. storočia si Albánsko podrobila silná Osmanská ríša, čo sa stretlo so všeobecným odporom albánskeho ľudu. Symbolom protitureckého odboja sa stal Skanderbeg, o ktorom budete počuť po vašej ceste Albánskom na každom kroku. Odboj tohto malého národu proti Turkom bol však márny a Albánsko sa na dlhých 400 rokov stalo súčasťou Osmanskej ríše. Táto nadvláda mala za následok zmenu náboženskej štruktúry obyvateľstva – z kresťanstva na islam.
Ani po porážke Turkov sa s Albáncami dejiny nemaznali. Albánsko bolo najskôr v područí fašistického Talianska, po druhej svetovej vojne nabralo Albánsko komunistický smer. Na rozdiel od ostatných komunistických krajín sa Albánsko pod vedením diktátora Ervena Hodžu čoraz viac izolovalo nielen od imperialistického západu, ale aj od komunistického Sovietskeho zväzu. Pre albánsky ľud to bola pohroma.
Po Hodžovej smrti nastal prerod na kapitalistickú spoločnosť. Ten bol však poznačený obrovskou vlnou korupcie a druhá najchudobnejšia krajina Európy sa ocitla na pokraji občianskej vojny. Aj keď život v Albánsku je aj dnes ťažký, situácia sa od divokých 90. rokov zmenila na nepoznanie. Táto, stále turistami neobjavená perla Balkánu, má určite čo ponúknuť návštevníkom – milých ľudí, nízke ceny, nedotknutú prírodu, ale aj jednu z najkrajších pláží v Európe. Poďme sa na to pozrieť!
Deň 0: cesta do Albánska
Je niekoľko možností, ako sa dostať do Albánska. Najrýchlejšie to bude letecky z Viedne do Tirany, najlacnejšie opäť letecky – z Bratislavy do macedónskeho Skopje a odtiaľ verejnou dopravou k albánskym hraniciam. Pohodlne sa sem dostanete aj po diaľniciach cez Chorvátsko alebo cez Srbsko. My sme si však zvolili najpomalšiu, ale asi najkrajšiu cestu – vlakom cez Budapešť a Belehrad až do Baru v Čiernej Hore. Odtiaľ je to do Albánska už len kúsok. Mikrobusom.
Deň 1: Shkoder
Našou prvou zastávkou bolo mesto Shkoder na brehu Škadarského jazera. Dominantou mesta je jednoznačne zrúcanina stredovekej pevnosti hrdo sa vypínajúca nad 100-tisícovým mestom. Z hradu je krásny výhľad na okolité 2-tisícovky a, samozrejme, na jazero ležiace na hraniciach s Čiernou Horou.
Čo nás na meste Shkoder prekvapilo najviac, to bol určite čulý nočný život. V centre mesta je množstvo terás reštaurácií a barov, kde môžete vyskúšať miestne špeciality, hlavne z teľacieho mäsa a zo zeleniny. Okrem reštaurácií sú do nočných hodín otvorené aj všetky obchodíky v okolí. Kým sú v uliciach zákazníci, dovtedy majú otvorené aj obchody.
Deň 2: Shkoder – Koman – Fierze – Prizren (Kosovo)
Na druhý deň ráno sme prvýkrát v živote stopovali autobus. Albánske mestá totižto nemajú autobusové stanice a tak autobusy a mikrobusy odchádzajú z rôznych častí mesta. Náš mikrobus k vodnej nádrži Komani odchádzal z kruhového objazdu pred tržnicou. Presný čas odchodu nie je nikdy daný. Mikrobus odchádza až vtedy, keď je sa nazbiera dostatočné množstvo cestujúcich. Niekedy to môže byť za 15 minút, niekedy za 2 hodiny.
Cesta k vodnej nádrži Komani bola zážitok sama o sebe. Na úzkych nespevnených okreskách sme stretávali pastierov so somármi a zaprášené mercedesy. Kde-tu, v strede ničoho vystúpila nejaká moslimská spolucestujúca až sme sa konečne dostali k priehrade Komani. Nemusíte mať stresy z toho, že nestihnete trajekt (teda loďku) – ten čaká, až kým neprídu mikrobusy z miest v okolí.
Plavba po priehrade na rieke Drina je fascinujúca. Za každou zákrutou sa vám zobrazí iná scenéria okolitých hôr. Čo trochu kazí zážitok, to sú množstvá plastov vo vode – ekológia tu v ľuďoch ešte nie je zakorenená tak ako v západnej Európe. A jedna praktická rada. Na lodi nie sú záchody a plavba do Fierze trvá 3 hodiny. Zariaďte sa podľa toho, if you know what I mean.
Z Fierze sme mali namierené do mestečka Kukes. To sme však nevedeli, že Fierze je dedinka na konci sveta a výber destinácií je obmedzený. Prakticky jeden jediný spoj smeroval do kosovského Prizrenu.
Pozn.: colníci na kosovsko-albánskych hraniciach vedia, že turisti s kosovskou pečiatkou v pase by mali dosť veľký problém v Srbsku, keďže Kosovo ako krajina de iure neexistuje. Pečiatku vám do pasu väčšinou nedajú (dajú vám ju len na papierik, ktorý vložia do pasu). Dobré je však vložiť do pasu papierik s poznámkou: „NO STAMP PLEASE“.
Ak si myslíte, že Albánsko je čierna diera Eurúpy, Kosovo je jej absolútny stred. Nikdy som si nemyslel, že tak zdevastovaná krajina môže v Európe existovať. Pre fajnšmekrov odporúčam zážitok z verejných toaliet v Prizrene na autobusovej stanici. Ak je bratislavská hlavná šťanica celá ošťatá, tak tá v Prizrene je celá os… však viete.
Kosovo sme opustili tak rýchlo ako sa len dalo. Zobrali sme prvý diaľkový autobus a po najmodernejšej albánskej diaľnici sme sa vybrali do Tirany.
Deň 3-4: Tirana
Od Tirany sme nemali veľké očakávania. Vedeli sme o pár pekných miestach, ktoré sa oplatí navštíviť a chceli sme ochutnať miestne špeciality, najmä burek na milión spôsobov. Naším šťastím bolo, že sme cez Couchsurfing spoznali vtedy študenta medicíny a dnes uznávaného lekára, Arbera. Arber nás zobral na výlet po okolí, ako inak – na starom Mercedese. Ukázal nám neďalekú zrúcaninu stredovekého hradu Petrela a miesto, kde žije albánska politická smotánka (vzhľadom na ich paláce asi ešte lepšie zarábajúca ako tá naša, slovenská).
Dva dni na Tiranu je tak akurát. Tirana je ako návrat do rokov 90-tych. Na uliciach sa predávajú kryty na telefóny, peňaženky, kľúčenky a vlastne hocičo, čo sa dá nájsť na Aliexpresse. Určite odporúčam vyskúšať fajnoty miestnych pekární. A keď vám bude príliš sladko, kúpte si Ayram – slané a kyslé mlieko. K Bureku akurát.
Deň 5: Tirana – Saranda
Piaty deň bol tranzitný. Arber nás o piatej ráno zaviezol k autobusu smerujúceho do prímorského letoviska Saranda. Cesta do Sarandy mala trvať 9 hodín, čo sa mi zdalo trochu veľa, keďže je to necelých 300 km. Nakoniec bolo tých 9 hodín reálnych. Cestou totiž križujete nekonečným stúpaním a klesaním horský masív vysoký ako Vysoké Tatry.
Keď budete cestovať po Albánsku autobusmi, všimnite si, že každý má na okne alebo prístrojovej doske plyšáka. Vraj pre šťastie, aby sa nezrútil do obrovských roklín. Mimochodom keď sa do tých roklín pozriete, určite tam objavíte hrdzavý vrak auta, ktorý sa odtiaľ neoplatí vôbec vyťahovať. A áno, občas sa tam nájde aj autobus. Asi taký, ktorý nemal svojho plyšáka pre šťastie.
Deň 6-7: Saranda
Saranda je typické prímorské letovisko, kde rastú hotely ako huby po daždi. Historické centrá ako na chorvátskom pobreží tu nenájdete. My sme plážam a reštauráciám v Sarande venovali len večer po príchode z Tirany. Dva dni sme vegetili na najkrajšej pláži v Albánsku – Ksamil. Mimochodom v Sarande nájdete kopec super ubytiek, napríklad tento apartmán.
| ZÍSKAJTE 50 € |  |
Založte si účet na Airbnb cez tento odkaz a získate 50 € kredit na prvú rezerváciu! |
Do Ksamili sa dostanete pohodlne za pár eur miestnou MHD, alebo o niečo drahšie taxíkmi. Vylihovanie pri vode osobne veľmi nemusím, ale Ksamil je výnimka. Tak krásne pláže som nenašiel ani na Kube či Sardínii.
Kúsok od Ksamili, prakticky na hraniciach s Gréckom je múzeum v prírode, pozostatky starovekého gréckeho mesta Butrint. MHD zo Sarandy zachádza až sem, takže určite návštevu Butrintu nevynechajte. Je to príjemná prechádzka na 2-3 hodiny a ak sa zaujímate o históriu a helenistickú dobu, bude sa vám tu páčiť.
Deň 8: Saranda – Berat – Elbasan
Predposledný deň nášho tripu bol opäť tranzitný. Trasu sme si naplánoval s medzizastávkou v meste Berat. Mesto je známe svojou jedinečnou architektúrou, najmä starými domčekmi zasadenými do strmého svahu. Zaujímavosťou mesta je aj to, že kedysi to bolo slovanské mestečko, ktoré si hovorilo Belehrad.
Cesta zo Sarandy bola dlhšia ako sme si mysleli, a teda na Sarandu nám ostalo len asi 40 minút. Škoda, lebo toto mestečko by si zaslúžilo dlhšiu návštevu. My sme však mali dohodnutý couchsurfing v meste Elbasan, ktorý je od Beratu vzdialených ešte asi 70 km.
Od Elbasanu sme už fakt nič nečakali. Šli sme sem prakticky kvôli couchsurfingu, keďže to bolo cestou k Ohridskému jazeru. Ako všetky ostatné miesta, ktoré sme na našom tripe cez Albánsko navštívili nás aj Elbasan milo prekvapil. V meste to žilo – o to viac, že na druhý deň sem mal prísť minister športu na nejaký významný futbalový duel. Skvelá bola aj súkromná „párty“ v bare, ktorý vlastnil náš hostiteľ.
Deň 9: Elbasan – Ohrid (Macedónsko)
Z Elbasanu na hranice s Macedónskom je to len na skok. Zobrali sme si náš posledný furgon (mikrobus) a vybrali sa smerom do Macedónska. Ak budete cestovať podobne ako my, verejnou dopravou, je dobré vedieť, že medzinárodné spoje tu nenájdete. Furgony jazdia po macedónsku hranicu, ktorú prekročíte pešo. Nevedeli sme, ako sa dostaneme ďalej, do Ohridu, ale prvý kamionista to vyriešil za nás a zviezol nás takmer až do centra mesta.
Mimochodom Ohridské jazero je krásnym miestom na letnú dovolenku – ak vám teda nevadí, že je to „len“ jazero. Ale o tom niekedy nabudúce.