Po minuloročných MTB hrebeňovkách Považského Inovca a Malých Karpát som sa rozhodol posunúť sa o pohorie na východ a zdolať hrebeň obávaného Tribeča. Je naozaj tak strašidelný ako sa o ňom hovorí? Neuvidíš, neuveríš…
Zobor, majestátny drobček na úvod
Do Nitry som plánoval prísť vlakom. Pri pohľade na cestovné poriadky ma to však veľmi rýchlo prešlo. Novým východiskovým bodom bola dedinka Zbehy, kam sa dostanete priamym vlakom z Bratislavy. Do Nitry je to potom nejakých 12 km, čo je akurát na zahriatie pred stúpaním na Zobor.
S čerstvými zásobami jahodových a čučoriedkových buchiet som sa vydal na prvé stúpanie dňa. Dva výživné kilometre po asfaltke vystriedajú 2 kilometre po celkom strmej štrkovej lesnej ceste, ktorá vás technicky preverí. Zo Zobora sa vám naskytne nádherný panoramatický výhľad na celú Podunajskú nížinu. Výhľad si užite, lebo veľa ich už cestou nebude.
Výhodou každého stúpania je, že po ňom nasleduje zjazd. Ten na Žirany veru stál za to! Ciest je tam neúrekom, takže mi celkom dobre padla navigátorka v podaní miestnej cyklistky, ktorú touto cestou pozdravujem.
Zo Žirian je to viac-menej stále do kopca. Miniete vodnú nádrž Jelenec a pokračujete stále hore po červenej cyklistickej trase. Z veľkej časti ide o asfaltku, ktorá je tak 20 rokov po záručnej dobe, takže akurát na MTB.
Tu odporúčam nezopakovať moju chybu s nedoplnením zásob vody. Všetky studničky na ceste na vrchol boli dávno vyschnuté. Ku koncu mi už neostávalo nič iné ako ísť „na spotrebu“.
Tribečské trhliny a iné nebezpečenstvá
Čo sa týka samotného hrebeňa, MTB trasa tadiaľ nevedie. Aj keď som hore pár cyklistov stretol, nie je to úplne jazdenie pre každého. Ak však oželiete Veľký (829 m.n.m.) a Malý Tribeč (772 m.n.m.), viete pokračovať po jazditeľnej cyklotrase, ktorá hrebeň obchádza.
Ďalším nenápadným vrcholom je Mišov vrch (726 m.n.m.). Ak si chcete ušetriť výškové metre (prípadne aj vodu ako ja), neostáva vám nič iné ako ním prejsť. Je to spojka medzi modrou a zelenou cyklotrasou. Keďže ide o turistický chodník, odporúčam tu ísť „turisticky“. Inak riskujete prelet cez riadítka ako ja. Auuu. Našťastie však jediná trhlina bola objavená len na merino tričku. Moja telesná schránka aj bicykel si odniesli len pár škrabancov.
Po pár sto metroch sa na zelenú cyklotrasu napojí „naša“ červená. Odteraz to už je pekné pojazdeníčko s občasnými výhľadmi na Inovec. Tu by som spozornel a započúval sa do zvukov lesa. Nie som poverčivý ale zvláštne praskanie (aj keď bolo bezvetrie) som nevedel identifikovať. Zvláštne vyzerali aj náhodne rozlomené stromy na polovicu. Mimochodom, práve tu, pod Javorovým vrchom sa na prelome 18. a 19. storočia odohrala prvá tríbečská záhada – 8 mŕtvych kupcov bolo nájdených s početnými zlomeninami a bodnými ranami. No čo, už sa bojíte?
Vráťme sa na červenú cyklotrasu (a radšej sa z nej neodpájajme). Tá vás dovedie cez ohradený poľovnícky revír až pred dedinku Ješkova Ves. Tu som sa voľky-nevoľky musel odpojiť z červenej cyklotrasy, keďže som akurát dopil posledné kvapky vody. Po dotankovaní v miestnej krčme som si zvolil alternatívnu žltú cyklotrasu, ktorá ma cez menšie pahorky pohodlne vypľula v Oslanoch.
V Oslanoch som už musel kalkulovať s časom, keďže posledný vlak z Prievidze do Bratislavy odchádza o pol siedmej večer. Je to škoda, pretože miestne cyklotrasy v okolí Partizánskeho a Prievidze naozaj stoja za to. Každopádne ak je vaším cieľom prejsť „len“ Tribeč, ten sa v Oslanoch končí, takže nemusíte zúfať.
Obhliadnutie za Tribečom
Bolo to síce „len“ 106 kilometrov a 2100 m prevýšenia, ale Tribeč vie pekne vytrápiť. Ak vám nechýbajú dychberúce výhľady do okolia a skôr sa len chcete schladiť v lese počas horúcich letných dní, Tribeč je na to ako stvorený. Nie je sa čoho báť, najmä ak budete nasledovať značené cyklotrasy a zoberiete si dostatok vody. Potom si aj vy môžete hrdinsky povedať: „Prežili sme Tribeč!“.